V poslednej dobe sa uviedlo v chovateľskej periodickej tlači niekoľko príspevkov z histórie chovu krátkozobých holubov v Bratislave, na ktoré mi nedá reagovať. U príspevkov zaoberajúcich sa históriou sú najdôležtejšie zdroje a podklady z ktorých rôzni autori vychádzajú. Všetci bratislavskí holubiari vedia, že v súčasnosti najvieryhodnejším zdrojom histórie chovu krátkozobých holubov v starom Prešporku je Ferko Klubník, ktorý ich chová od útlého detstva. Choval ich už jeho otec, od ktorého prebral chov a samozrejme i písomnú a fotografickú agendu týkajúcu sa týchto holubov a ich chovateľov.

O rozšírenosti a obľube krátkozobých holubov v starom Prešporku priateľ Ferko spomína, ako pri jednom zo stretnutí u bratov Pavlišovcov napočítal Ondrej Pavliš na Hradnom vrchu a v podhradí 8O chovateľov krátkozobých holubov, čo potvrdil i jeho brat Jozef a menovite uviedli i aké farebné variety kto choval. Najlepšie holuby po vojne mal Jožo Pavliš, býval na Bubenkovej číslo 4, bývalej Rajgerovej, tam, kde dnes stojí parlament. Choval plnofarebné, sedlaté i bocianiky, veľa vynikajúcich holubov získal od chovateľov nemeckej národnosti, ktorí po vojne utekali, alebo boli presídlovaní do Rakúska a Nemecka. K holubníkom mal prirobené voliérky, nakoľko holubov moc nepúšťal, lebo ako kŕmičov mal vysokoletky, ktoré ťahali i krátkozobé ďalej nad Cukrmandel /Vydrica/ a na vysoký hradný kopec sa nevedeli vrátiť. U Pavlišovcov začal s holubami ich otec, chov po ňom prevzal Ondrej, ktorý neskôr prešiel na poštové a Jožo po ňom prebral tieto holuby. Jožo Pavliš sa učil za pekára na Cukrmandli u nejakého Wachtlera, ktorý mal synov a tí tiež chovali holubov. Keď Jožo prišiel ráno do učenia, títo synovia, už po robote spali na pekárských stoloch, potom prišiel za nimi známy chovateľ krátkozobých pán Valentín a už bola schôdza hotová.

Jedinečné červené, čierne a žlté plnofarebné mal Karol Pijaček, ktorý býval oproti dnešnému Mamutovi, kde bola malá tlačiareň, ktorá je dnes už zbúraná a tam ich choval na povale. Veľmi dobré biele a modrosedlaté mal Bosák Karol, býval nad PKO v záhradách. Plnofarebné choval Bartek Karol , Wurm Andreas a bratia Pusekovci Anton a Rudolf, pekné holuby mal Schwanzer Georg. Jeden z posledných chovateľov pôvodných krátkozobých bol Molinetz, ktorá mal žlté a od ktorého som ich zobral ja, hovorí Ferko. Veľmi známym bol obchod u Rafaja, vedľa Metropolky, kde bol predtým konský mäsiar, Rafaj však nebol žiadny vojnový invalid, nikdy na vojne nebol, mal niečo s nohou od detstva. Býval v Ovsišti, kde mal pred vojnou koloniál, ktorý mu po vojne samozrejme zrušili.

V jednom z posledných listov od pána Prochácku Ferkovi Klubníkovi z roku l985, starý pán uvádza že v roku l9O4 bol založený v Prešporku I. Klub chovateľov krátkozobých letúnov /I. /Poszony/, Pressburger Kurzentauben Tumler Klub/. Každá schôdza bola zapísaná do veľkej knižky zo sodovkárne vo Valónskej ulici. Meno pvého predsedu Klubu si

nepamätám, ale dlho bol predsedom pán Gil. Prvýn jednateľom bol pán Vavrovič z Cukrmandlu. Ďalej uvádza, že v jeho chlapčenských rokoch, teda po I. svetovej vojne najlepšie ganzle videl v Požoni /Bratislave/ od nejakého Pepíka Klusa, boli však viac pražského typu, ale nikdy to neboli dnešné " koráby", vždy išlo o malé, jemné a figurantné holuby. Ten Pepík Klus bol pôvodom Pražák a ťahal z Prahy do Prešporku pražské ganzle, boli to okaté, krátkozobé a malé figurantné holuby. V tej dobe sedlatým z Prešporku nemohli konkurovať sedlaté ani z Prahy, ani z Viedne, počtom prevyšovali farebné aj bocianiky.

V tých časoch tu maďarské holuby nikdo nechcel, lebo už vtedy mali nízke čelo a bledú obočnicu. V Bratislave boli vždy žiadané holuby s červenou obočnicou, holuby s bledou obočnicou nikdo u nás nechoval, to je klamanie, hovorí Ferko Klubník.

Pôvodné krátkozobé holuby vznikli v Bratislave z cyperských indiánikov, ktorí mali pôvod niekde pri Stredozemnom mori, možno boli do nich vkrížené i saské indiániky z Nemecka. V Bratislave, Viedni, Budapešti ale i v Gyori boli tieto holuby ďalej zjemňované a zušľachťované. Požadovala sa čo najširšia, krátka hlava s hrubou a červenou trojriadkovou obočnicou až na vrch hlavy, tak ako to vidno na uvedených fotografiách červeného krátkozobého holuba, ktorého si Ferko úmyselne už dlhé roky ponecháva, lebo je prakticky identický s holubami, ktoré sa v Bratislave chovali. Najdôležitejšia je hlava, ktorá musí byť kockovitá, musí byť hranatá v predu i vzadu na záhlaví. Kockovitosť hlavy je podmienená dvomi prednými hrboľmi, ktoré sú len o málo vyššie ako je zadný, ale zadný hrboľ musí byť pekne vyvinutý, ak je nevýrazný vnikne ploché, padajúce záhlavie a tým i guľatá hlava. Hlavové hrbole vytvárali na vrchu hlavy malú, plytkú preliačinku, v ktorej by sa udržala kvapka vody. Je pravdepodobné že, takto približne vyzeral i predchodca dnešných stredoeurópských krátkozobých plemien. Niektorí chovatelia vkrížili do cyperských či saských indiánikov anglické krátkozobé a tým im kolmo k čelu postavili zobák, čím pravdepodobne vznikol viedenský krátkozobý letún. Maďarskí chovatelia išli inou cestou výberového šľachtenia a "zdvihli" svojim holubom zadný hlavový hrbol vkrížením Budínských modrých /Budai kék/ a sústredili sa na bledé obočnice. Hranaté záhlavie chceli pravdepodobne dosiahnuť i českí chovatelia, do ich pôvodných krátkozobých, ktorí mali pôvod prevažne v saských indiánikoch dávali veľké indiány, hlavne anglické, čím sa zväčšili postavy a záhlavie sa stalo guľatejším. V Prahe po prvej svetovej vojne chovy krátkozobých holubov takmer zanikli, preto si pražáci pomáhali nakupovaním vo Viedni, ale hlavne v Bratislave. Nejaký Popelka, ktorý bol železničiar a Eduard Kuba nakupovali do mechu, potom voľný koniec mechu zašili a po dĺžke prestrčili palicu, ktorej konce si položili na plecia a išli na Hlavnú stanicu na vlak. V Prahe ich už čakal p. Štepán, ktorý mal obchod so zvieratami, ten si z holubov povyberal a ostatné išli na predaj.

Z uvedených materiálov je zrejmé, že v Bratislave sa krátkozobé holuby chovali už na začiatku 2O. storočia /rok l9O4/, a je pravdepodobné, že ak bol Klub krátkozobých letúnov založený v roku l9O4, tak tieto holuby sa tu chovali dávnejšie predtým, koncom l9. storočia. Viaceré zdroje hovoria o tom, že tieto holuby neboli jednotného typu, ale v zásade sa chovali s čo najkratším zobákom, cenený bol kuželovitý priamo na čelo nasadený zobák, je isté, že tento predpoklad nespĺňali všetky holuby a niektoré ho mali dlhší alebo i visiaci. Hlava mala naznačovať kocku, mala byť rovnako vysoká ako široká.. Oči boli veľké, obklopené širokou, pomerne hrubou obočnicou, u ktorej sa mimoriadne cenila červená farba, o bledých, či svetlých obočniciach sa chovatelia hanlivo vyjadrovali ako o mŕtvolných. Postavičky boli krátke a malé vytvárali typickú figúrku charakteristickú pre krátkozobé holuby. Takto pravdepodobne vyzerali krátkozobé holuby chované v Bratislave za Rakúsko-Uhorska, prvej ČSR, tzv. Slovenského štátu a po II. svetovej vojne. Je veľmi pravdepodobné, až takmer isté, že tieto holuby oficiálne nikdo nedefinoval ani neuznal ako samostatné plemeno krátkozobých letúnov, Rakušáci či Viedeňáci boli šikovnejší a uznali si Viedenského krátkozobého letúňa, klobúk dolu.

A teraz bližšie k spomínaným príspevkom, obidvaja autori sú mojimi kamarátmi s obomi si tykám a pred dvomi rokmi som sa nadchol pre vyšľachtenie Bratislavkého krátkozobého letúňa. Očakával som, že po určitom mediálnom tlaku nastane konkrétna a vážna šľachtiteľská práca s rádovo niekoľko sto holubami u niekoľkých chovateľov. Stanoví sa postup šľachtenia, šľachtiteľský cieľ, ohodnocovanie holubov a tak ďalej až šľachtenie bude zavŕšené vystavením určitého počtu holubov a komisia urobí nejaký záver. No proste tak ako sme postupovali pri uznávaní východoslovenského kotrmeliaka v Demjate v roku l994. Avšak namiesto praktického šľachtenia som dostal brožúrku s viacerými "slovenskými", ale žial len papierovými plemenami. Ja, osobne sa na autora vôbec nehnevám, ale nech sa zase on nehnevá na oplátku na mňa, ak poviem, že je to len pekný sen, nič viac. Aj ja som mal sen, že vyšľachtím niektoré farebné variety u komárňanských kotrmeliakov, a za lO rokov šľachtenia som vyšľachtil jedného 94 bodového holuba, jedného 93 bodového a zbytok bol slabý, miestami až brak, až som sa stal terčom oprávnenej kritiky a neraz i posmechu. Tak mi treba, keď neviem nič poriadne vyšľachtiť z tých l5O holubov, ktoré k tomuto účelu chovám. Za sny sa nemožno na nikoho hnevať, ale keď sa začne prekrucovať história a všelikdo obviňovať, to sa mi už páči menej. Veď nemôžeme začať šľachtiť nejaké plemeno tým, že si prispôsobíme histoŕiu a budeme niekoho obviňovať. Treba jasne povedať, že v Bratislave sa v minulosti chovali krátkozobé holuby takého a takého typu, prevažne s červenými a hrubými obočnicami, ktoré ale v minulosti neboli oficiálne uznané ako samostatné plemeno. Avšak odhliadnuc od toho chcú slovenskí a bratislavskí holubiari začať šľachtiť krátkozobého plemeno holubov podobného typu hlavy a postavy, ktorý by sa líšil od okolitých stredoeurópských krátkozobých plemien dvomi až tromi diferenciačnými znakmi a týmto počinom naviazať na tradíciu chovu krátkozobých holubov v tomto meste. To je celá pravda, krátka a stručná. Ak chceme vyšľachtiť nové plemeno nemusíme prikášľovať históriu, musíme chovať holuby.