Na území Slovenska sa chovali husi od raného feudalizmu. Boli zaužívaným desiatkovým poplatkom zemskej i cirkevnej vrchnosti. Vtedajšie veľmi rozšírené chovy mali základ v jestvujúcich prírodných podmienkach, pri ktorých boli husi naj-úžitkovejším domácim zvieraťom. Zatrávnené lokality okolo potokov, močiarov a hojné vodné plochy poskytovali im zdroje výživy po väčšiu časť roka. S výnimkou počiatočného odchovu, kedy bolo treba chrániť husi pred dravcami a extrémnou nepohodou, nevyžadovali si žiadnu starostlivosť. V medzivojnovom období začali roľníci realizovať husi a husacie perie na trhu. Prišlo aj k čiastočným zmenám v úžitko-vosti, a to k zvyšovaniu ich hmotnosti, dosahovaniu rýchlejšieho rastu a lepšej osvalenosti. Dobre predajným artiklom sa stávala husacia pečeň. Prvé pokusy so šľachtením krajového rázu slovenských husí uskutočnil v štyridsiatych rokoch nášho storočia na biskupských a neskôr štátnych majetkoch v Nitre pán Július Godál. Základom, z ktorého pri šľachtení vychádzal, boli miestne krajové populácie husí bielych a sivostraka-tých z okolia Nitry a Levíc. V chovnom cieli si stanovil získať hus s vyššou živou hmotnosťou, lepšou znáškou a dobrou kvalitou peria. Šľachtenú populáciu najskôr vyselektoval na vyrovnanosť v hmotnosti a získanie jednoznačného bieleho operenia. Do šľachtenia zaradil emdenské husi nemeckého typu, ktoré však okrem zvýšenia znášky spôsobili aj nevyrovnanosť v hmotnosti a v exteréri. Na konsolidovanie zaradil krajové plemená husí dovezených z Maďarska. Okrem väčšej vyrovnanosti v hmotnosti získali týmto krížením hrubé línie hlavy a značne sa narušila kvalita peria. Tieto nežiaduce znaky a vlastnosti sa mu podarilo napraviť až krvou gunárov populačnej línie Szikilaba z okolia Sarvaša. Šľachtenie narušila kolektivizácia v r. 1948, ktorá so sebou priniesla zničenie prírodných podmienok. Nastal rapídny pokles v stavoch husí, ale i záujmu o chov. Najdlhšie sa zachovali vyšľachtené populácie na dvoroch ŠM v Lukáčovciach a Andači. Oživenie záujmu o slovenskú bielu hus prinieslo vytvorenie Slovenského zväzu chovateľov (vyčlenením z Československého zväzu chovateľov), ktorý si vytýčil ako prvoradú úlohu zachovať a rozšíriť všetky slovenské národné plemená malých zvierat. Prvý rámcový štandard slovenskej bielej husi uverejnil Ing. V. Malík v publikácii „Atlas plemien hydiny" v r. 1966. V r. 1977 vznikol Klub chovateľov vodnej hydiny so sídlom v Suchej nad Parnou. Prevzal na seba úlohu zušľachťovať a rozširovať chovy slovenskej bielej husi. Slovenská biela hus je svojím rámcom stredne ťažkým plemenom, pevnej konštitúcie. Vyznačuje sa kompaktným, mierne zošikmené držaným telom, ušľachtilého vzhľadu. Je otužilá, dobre zužitkováva pastvu. Má zachovaný pud kvoka-nia, to jest sama si vysedí a odvodí mláďatá; dobrú dispozíciu rjre vykŕm a tvorbu lahôdkových pečení; veľmi kvalitné perie. Životnosť husí je 12 rokov; využiteľnosť na plemenitbu v závislosti od chovných podmienok 6 rokov. 

ŠTANDARD SLOVENSKEJ BIELEJ HUSI Pôvod: Slovensko, okolie Nitry Chovný cieľ, vlastnosti a znaky: stredne ťažké plemeno husí ušľachtilého vzhľadu, pevnej konštitúcie. Veľmi dobre zužitkováva pastvu a má zachovaný pud kvokavosti. Znáška 14 až 18 vajec, s priemernou hmotnosťou ľ60 g, bielou farbou škru- piny. Gunár dosahuje v prvom roku plemenitby 7 kg, hus po skončení prvého znáškového cyklu 6 kg. 

Hlavné plemenné znaky exteriéru: hus ušľachtilých línií stredného telového rámca s mierne šikmým držaním tela. 

Hlava: primerane veľká, mierne klenutá s výraznejšími lícami, pri gunároch dlhšia, husiach kratšia a oblejšia. 

Zobák: kratší, klinovitý, oranžovočervený, na hrote s výraznejším svetlejším nechtom. Do čela a brady prechádza plynulé. 

Oči: hlbšie vsadené, tmavomodré. 

Obočnice: kruhovo pravidelné, pleťovooranžové. 

Krk: vzpriamený, dlhší. V dížke krku sa prejavuje pohlavný dimorfizmus. Perie v hornej tretine krku vytvára výrazne po-zdížne ryhovartie. 

Hrudník: široký, dlhý, v prednej časti prechádza do výrazných pŕs, v zadnej do hlbšieho plného brucha. 

Chrbát: široký, do strán zaoblený, v profilovej línii sa smerom dozadu zvažuje. Prsia: široké, plné, oblé. 

Krídla: dlhé, pevné, nad chvostom mierne prekrížené. 

Brucho: pri gunároch sleduje líniu hrudníka, pri husiach je výraznejšie, plné a oblé. 

Podbruško: jednoduché, pri gunároch nevýrazné. 

Chvost: uzavretý do polkruhového zovretého vejára. Jeho nasadenie je oproti línii chrbta mierne podvihnuté.

Lýtka: výrazné, krátke, dobre operené. 

Beháky: pevné, stredne dlhé, oranžovočervené, tmavšie ako zobák, pazúriky svetlorohovinové. 

Operenie: čisto biele, tvorené veľmi kvalitným perím. Objemový podiel páperia prevyšuje objemový podiel krycieho peria. Okrem rozdielov uvedených v chovnom cieli a plemenných znakov medzi husou a gunárom vykazuje len nepatrné rozdiely v líniách vo väzbe na pohlavný dimorfizmus.
 

Suchovská hus